Nebolo na dnešnom ráne nič zvláštne. Slnovrat, maľovanie mandaly v noci, búrka a správa na whatsupe, ktorá nedorazila. Neznášam keď mu zaprajem dobrú noc a na oplátku príde len prázdny display. Display ktorý tam je vždy, display ktorý poznám.
Nevedela som čo na seba, ale mala som včera overal vymyslený, keď už je vonku pocitovo asi 60 stupňov. Dala som si aj nové náušnice- červené, a keď už sme pri tom, tak červený rúž. Make up už dávno nenosín a obočie tiež nemám vytrhané na 100% ale som žena a vyžarujem seba.
Odvaha?
Kráčam si na zastávku MHD a čakám na svoj spoj. Príde jeden, ale sme sa minule rozkamarátili lebo ma vyloží príliš ďaleko, tak sa učím trpezlivosti a čakám ďalej. Veď vždy príde niečo...a prišlo.
Na poslednú chvíľu nastupovala aj mníška, spýtala sa či to ide na Maximiliána Hela a ja som tam len tak stála a pozorovala ráno. Cítila nikotín asi z kože chlapca, ktorý sedel podo mnou, kde som stála. Smrdelo to, ale nešla som inam.
Na Maximiliána Hela ľudia ako ovce idú vstupovať, vlna ma skoro unáša, priľahnem sa k tyči, ktorú držím a sledujem okolie. Nastupuje pán s divnou brašnou, kupuje si lístok. Pozriem doprava, nastupuje ďalší čo nevyzerá priateľsky. Viem to. Ten čo stojí meter vedľa mňa otvorí ústa. Viem to.
"Dobré ráno, kontrola cestovných lístkov".
Nemusela som ho dopočúvať, aby som to vedela. Ľavá ruka už bola natiahnutá vo vrecku v bunde. Bez mihnutia oka som strčila neoznačený lístok do stroja, urobilo to "cikk cikk" a stála som tam ďalej. Pozorovala som ráno. Nerozmýšľala som. Dialo sa to vo flow života, ktoré som neriadila ja, ale moje vyššie ja.
Pristúpil ku mne revízor, nepríjemne a hlasno sa opýtal:
- Slečna, kedy ste si označili ten lístok?
Skoro bez hlasu odpovedám: - Teraz.
Hrozivo a agresívne ma vyzve: - Nabudúce si ho označíte hneď pri vstupe zo zastávky!
Ešte s menej hlasom odpovedám po tichu: Dobre.
Nebolo mi to vtipné, ale potom mi začalo byť srdce a krv mi doniesla informáciu do mozgu. Ja som to naozaj spravila! On to videl. Ja som to naozaj stihla. Meter od neho.
(pred asi 3 mesiacmi)
Idem si k zastávke po robote, rozmýšľam čí budú revízori. V ruke držím lístok, bojím sa. Nechcem sa báť. Tak veľa strachu je vo mne čo ani moje nie je. Nechcem sa báť. Intuícia, spíš? Ako som na tom? Vnímam svet okolo seba? Viem ešte cítiť to čo sa mysľou vysvetliť nedá?
Nastúpim do busu a vzdávam to, hneď si cvaknem lístok, nechcem sa báť. Len 2 zastávky. 1 €. Nechcem sa báť .Intuícia si tam niekde? Ak tam si, ukáž mi že si so mnou. Chcem ťa počúvať. Budem po ľuďoch pozerať, budem si ťa všímať,...ukáž sa mi.
(teraz)
Nie je to na chválenie sa. Od zajtra mám peňaženku vystlanú polhodinovými lístkami a cvakám ich. Nechcem nikoho hnevať ani provokovať. Ale stálo to za to. Vedieť že som celistvá. Vedieť že mám intuíciu. Vedieť že som toho schopná. Vedieť že som schopná nebáť sa a konať. Bez rozmýšľania.
