Únik

Červená.Sivá.
Sivá.Červená.
Každá druhá je tá Tvoja oktávia!
Sedíš, pozeráš, nemyslíš,
v povrchnej hudbe ma neuvidíš.

Na nočnej oblohe lietam,
pri svojich troch mesiacoch,
ktoré nie sú lampy,
ako sme si mysleli vtedy,
sediac v Tvojom sivom objatí.
Bez bozkov.

Zvedavosťou si ma deštruktívne olúpal,
dotykmi využil reakciu tela,
a logickými polopravdami otupil myseľ.

Nič mi neostalo.
Len kráčam ďalej po ulici
automaticky a s apatiou k radosti:
rátam kroky,
rátam autá,
rátam s tým,
že tam si.
v sivej oktávii.
Bez odpovedí.

Spomienka

Namyslené prsty zvierajú
hrubé zlaté prstene
tvár máš niekde inde v pirestore
odchádza  oranžový čas
otočený zadom k čomukoľvek
odo mňa
a sôsoby nie sú zo železa

potečie za Tebou posledná slza
a už len sen pripomína
tvoje objatie.